„A ty zasa dojčíš?“

Pýtajú sa Ťa neustále všetci.

Mama. Ja nepoznám hodiny. Riadim sa iba svojimi pocitmi a potrebami. Netuším, prečo Ti radia ma dojčiť iba každé 3 hodiny.

Aj tí, čo toto tvrdia, cítia hlad a smäd presne každé 3 hodiny? Aj tí, čo toto tvrdia, cítia bolesť iba o 8. hodine, 11. hodine či o druhej poobede? Aj tým, čo toto tvrdia je zima alebo teplo iba v pravidelných intervaloch? Aj tí, čo toto tvrdia, cítia strach, neistotu, nepokoj či únavu v presne stanovených časoch? Aj tí…

Mama, Ty si zhmotnenie všetkých mojich potrieb. Tvoja náruč je moje útočisko a odpoveď na všetky pocity, s ktorými si zatiaľ neviem dať rady.

Keď ma dojčíš, počúvam Tvoj hlas. Mám možnosť hľadieť do tých najkrajších očí, v ktorých sa ligoce bezhraničná láska. Dotýkam sa Tvojej pokožky, ktorá ma zohrieva. Zreteľne cítim Tvoju vôňu a vychutnávam si chuť mlieka. Zozadu cítim ako ma pevne držíš a uisťuješ ma, že moje potreby budú vždy vypočuté a naplnené.

Toto je momentálne zmysel môjho života. V podstate nepoznám nič iné a ja to nechcem cítiť iba každé 3 hodiny. Mama, riaď sa mnou, nie druhými ľuďmi. Tí o nás nevedia nič.